Le Corbusier, utópia a blúdenie architekta, ktorý sa stal Francúzom

Le Corbusierov príbeh je úzko spojený s dejinami Francúzska, či už v horších, alebo lepších časoch. Centre Pompidou tejto osobnosti venovalo výstavu, ktorá potrvá až do 3. augusta. Portrét najväčšieho architekta svojich čias.

Le Corbusier, Švajčiar, ktorý sa stal Francúzom

« Zbohom, veľký majster a môj blízky priateľ. Navždy zbohom… » Týmito slovami zakončil svoju pohrebnú reč 1. septembra 1969 André Malraux, keď sa naposledy lúčil s Charlesom Édouardom Jeanneretom, zvaným Le Corbusier. Francúzsko na nádvorí Louvru v ten deň vzdalo hold svojmu adoptívnemu dieťaťu. Le Corbusier, ktorý sa považuje za otca modernej architektúry , sa totiž narodil v roku 1887 ako švajčiarsky občan a v roku 1930 sa stal francúzskym občanom. Le Corbusier však neprijal iba francúzske občianstvo ; spolu s ním  prijal za svoj aj osud tejto krajiny, ktorá v tých časoch práve vstupovala do chaotického 20. storočia.

Architektúra ako druhá voľba

Ešte ako chlapec si Charles Édouard Jeanneret si zvolil hodinárske remeslo a presnejšie náročné povolanie maliara hodinových číselníkov, ktoré vykonával aj jeho otec vo švajčiarskom kantóne Jura. Musel sa ho však vzdať, lebo prestal vidieť na jedno oko. Vtedy sa nadchol pre maliarstvo a táto vášeň trvala celý jeho život.

Nakoniec si však v roku 1904 a vo veku 17 rokov zvolil architektúru. Ďalšie desaťročia strávil pobytmi v rôznych európskych mestách. Počas pobytu v Paríži v roku 1909 nejaký čas pracoval ako kreslič u bratov Perretovcov, podnikateľov v stavebníckom priemysle a odborníkov na železobetón. V tomto podniku sa zoznámil aj s Augustom, najmladším z bratov. Ten sa neskôr stal jedným z hlavných architektov, ktorí znova vybudovali Francúzsko po druhej svetovej vojne.

Ťažké začiatky

Jeanneret, ktorý sa ešte nestal Le Corbusierom, sa v roku 1914 usadil ako architekt  vrodno m meste La Chaux-de-Fonds. V tej dobe vytvoril svoj prvý  vizionársky projekt: Dom Ino. Išlo o tri betónové platne, ktoré boli umiestnené jedna nad druhou, podopieralo ich šesť stĺpov a boli prepojené schodiskom. Tento celok predstavoval skelet domu, ktorý sa dal donekonečna obmieňať, bol lacný a naprojektovaný pre priemyselnú výrobu. Koncept bol určený pre obyvateľov, ktorí museli opustiť zbombardované mestá vo Flámsku a severnom Francúzsku. Úspech sa však nedostavil. Počas ďalších troch rokov Jeanneret prežíval len vďaka drobným zákazkám. V roku 1917 odišiel definitívne do Paríža.

Purizmus, poriadok a Le Corbusier

Prostredníctvom Augusta Perreta sa zoznámil s maliarom Amédéeom Ozenfantom. Spolu položili teoretické základy purizmu. Ide o umelecké hnutie, ktoré presadzuje návrat k poriadku a striedmosti  ako reakciu na kubistické výstrelky. Puristické manifesty, ktoré architekt podpísal pseudonymom Le Corbusier, boli celkom úpešné.

V tom istom čase si so svojím bratrancom  Pierrom Jeanneretom v ulici de Sèvres na čísle 35 otvoril architektonický ateliér, kde pracoval až do smrti. V tom čase sa zrodil Le Corbusier. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa z neho stala významná postava architektúry. V roku 1928 stál pri vzniku prvého  Medzinárodného kongresu modernej architekúry. Spomedzi množstva jeho diel z tej doby vyniká Vila Savoye v Poissy, lebo sa v nej dokonale odráža jeho avantgardistický a čistý štýl.  Pilóty a terasová strecha vily sa stali prvkami, ktoré sa neskôr často objavovali v corbusierovskom štýle.

Z Moskvy do Vichy

Le Corbusier nebol len architektom ; snažil sa pôsobiť najmä ako urbanista. Ako dedič myšlienkového prúdu hygienizmu z predchádzajúceho storočia sníval o tom, že  nezdravé a hygienicky nevyhovujúce mestá z medzivojnového obdobia budú zrovnané so zemou a vytvorí sa tak priestor pre moderné, čisté a prehľadné mestá.

Tieto ambície ho približovali k totalitnému mysleniu. Od konca dvadsiatych rokov prispieval do otvorene fašistických časopisov ako Le Faisceau, Plans či Préludes. Po tom, čo v roku 1931 navrhol plány pre Moskvu, o desať rokov neskôr neváhal svoje služby ponúknuť vláde z Vichy. Márne. Po oslobodení bol od čistiek ušetrený len vďaka svojmu priateľstvu s André Malrauxom.

Autor utopických rekonštrukcií

Niektoré prvky moderného mesta  od Le Corbusiera sa objavili v obnovených mestách vo  Francúzsku. Bolo to tak aj v prípade  Žiariaceho mesta,  ktoré v roku 1952 slávnostne otvorili v Marseille. V tejto sedemnásťposchodovej budove na pilótach  sa ukrýva miniatúrne mesto: pozostáva z 360 bytov, z jednej nákupnej zóny a z jednej terasovej strechy , na ktorej sa nachádza materská škôlka a bazén.

Na celom svete sa preslávil modernitou a zmyslom pre utópiu. Indická vláda mu zverila vytvorenie plánov pre nové mesto Šandígarh. Le Corbusier sa takisto podieľal na stavbe sídla Spojených národov, symbolu nádejí druhej polovice dvadsiateho storočia.

Le Corbusier, osud Francúzska

Od 1. svetovej vojny, cez režim z Vichy až po založenie Spojených národov -  Le Corbusierov osobný príbeh sa prelína s dejinami  Francúzska. Tento geniálny architekt bol najprv avantgardistom, neskôr fašistom, modernistom či utopistom a tým pádom sa stotožnil s osudom krajiny, ktorá ho prijala, či už v zlých, alebo v dobrých časoch. Francúzsko preslávil ako nikto iný v jeho epoche. « Moderná architektúra  prišla o svojho najväčšieho majstra », vyhlásili zástupcovia Kremľa  po jeho smrti. Biely dom sa k nim pridal : « Jeho vplyv bol univerzálny a jeho práce nesú v sebe takú pečať nadčasovosti, ktorú v dejinách ľudstva dosiahlo len veľmi málo umelcov… »

Zdroj: ©m-louis (bandeau carrousel) / Centre Pompidou (image texte)